ANI ZVIERATÁ TO TAKTO NEROBIA

            V niektorých rodinách často vidíme či počujeme: „Toto nerob!“ „Stoj rovno!“ „Povedz to takto!“ „Pozeraj sa na televíziu, to je jediná chvíľa, kedy si ticho!“ „Staraj sa, aby si to v živote niekam dotiahol. A tiež sa snaž vyzerať...“
            Ak sa rodič takto správa, znemožňuje svojmu dieťaťu byť samo sebou. Zabraňuje mu povedať, čo cíti, čo má chuť vykričať. Dostávam tisíce listov od dospievajúcej mládeže, často z rodín dobre situovaných. Volanie, ktoré z nich zaznieva, ma naučilo takýmto rodičom hovoriť: „Ani zvieratá to takto nerobia...“
            Veď zviera uteká k svojmu mláďaťu, hneď, ako sa ozve. Načúva mu, oblizuje ho, prejavuje mu lásku.
            „Rodičia: nestrácajte ani minútu a svojmu dieťaťu načúvajte. Hľaďte do jeho vnútra! Majte ho radi také, aké je... Aby ho jedného dňa neprešla chuť žiť...“

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 68)